Články ·
Nepredbiehaj cez plnú čiaru
Toto nie je rada pre nikoho iného, len zase raz najmä pre mňa samého.
Sám sebe som ten najlepší kouč a sprievodca. Teda najmä vtedy, keď sa stíšim, spomalím a konečne počúvam, čo sa mi život snaží povedať.
Neviem ako vy, ale ja mám celý život takú zvláštnu tendenciu – predbiehať.
Príde mi to, ako keby som už videl za zákrutu, ale auto ešte len štartuje doma v garáži :D Vždy som si pripadal tak trochu ako vizionár, ale možno mám len trochu rýchlejšiu myseľ. A zase to robím – snažím sa predbiehať cez plnú čiaru. A to sa pokutuje.
Našťastie som od života žiadnu pokutu nedostal a ani som tentokrát nenabúral. Ja totiž nepredbieham... Ja len tak vykúkam spoza kamióna, aj keď vidím naľavo od seba plnú čiaru. Nie je dvojitá, len normálna – jedna plná.
A skúšam, či sa predsa len nenájde rovnejší kus cesty, aby som ten kamión mohol obehnúť (ak ste to ešte nepochopili, nepíšem o ceste autom, ale o živote a celé je to jedna veľká metafora).
Takže vykúkam, snažím sa predbehnúť, ale akosi mi to nejde. Našťastie nemám taký šporťák, že by som to naozaj mohol riskovať. A bohužiaľ mi niekedy nedochádza, že tí cestári videli tú cestu z inej perspektívy a tú čiaru tam nenakreslili len tak náhodou. Presne tak vidí môj život môj duch. Zhora. Vidí, čo bolo, aj čo bude, a tie nápovedy mi nedáva len tak hocijako.
Len my si občas myslíme, že tu sme páni my. Náš malý mozog a jeho konštrukt – ego. Myslíme si, že to tu máme v rukách a že tu o veciach rozhodujeme my. Keby to tak skutočne bolo, všetky tie prúsery, menšie aj väčšie, by asi nedopadli tak v pohode. Niekto sa spolieha na strážnych anjelov, niekto na Boha, niekto na život... Je jedno, ako to nazvete, je to jednoducho vyšší princíp. Niečo, čo nás presahuje a vďakabohu na nás dáva trochu pozor. Lebo keby nebolo tejto obrovskej inteligencie, už by som to napálil čelovkou niekde na diaľnici cez dve plné do kamióna (samozrejme obrazne) :D
Čo ak by som zostal zavesený za tým kamiónom, ktorý neviem predbehnúť, a aj tak spokojne dôjdem do cieľa ? A možno sa pri tom ani nevyčerpám :D
Ach, aké je len ťažké pustiť kontrolu nad životom, že ?
A práve o to sa teraz „snažím“... Snažiť sa v tomto prípade nie je úplne to správne slovo. Čítam teraz jednu dobrú knihu a asi by som sa jej mal venovať ešte trochu viac. Je to oranžová kniha od Marka Mansona – Jemné umenie mať veci v p*či. Skvelá kniha. A ten úvod – už dávno som sa tak od srdca nezasmial. Odporúčam.
Veľakrát, keď veci pustíme, začnú sa diať samé. Ale aké ťažké je ich pustiť. Ach, to ego a jeho silné zovretie...
Ale prečo sa držíme tak silno a nechceme pustiť ? Jednoducho zo strachu. Sme ľudské bytosti a bojíme sa – o svoje holé životy. Veď je to prirodzené.
Tak sa bojme, ale skúšajme sa aspoň trochu púšťať.
Dnes prišla takáto inšpirácia a chcel som vám o nej napísať – zase zo života (ako inak).
Držím vám palce s púšťaním kontroly, lebo je to sakra ťažké... aspoň pre mňa. Ale viem, že nie som jediný. Inak sme si dosť podobní – my ľudia. Tak sa držte... teda pusťte... teda, veď viete, čo máte robiť. Držím palce.