Články ·
Netlačiť ani neutekať
(alebo ako zdravo čeliť strachu)
Dnes napíšem o spôsobe, ktorý by sme mohli nazvať ZLATÁ STREDNÁ CESTA.
Napíšem o svojich skúsenostiach, ale ako veľa z mojich článkov, aj toto sa dá aplikovať na takmer čokoľvek, čomu v živote čelíte.
Pre mňa historicky najväčší trigger (trigger = spúšťač, v tomto prípade emócií) bola vždy samota. Čelím tomu od malička. Urobil som na tejto téme kopu roboty, ale zjavne ma ešte „pár lopát" čaká, keďže to ešte nemám zvládnuté.
O tom ale inokedy, teraz ide o ten zlatý stred.
Keď máme nejaký problém, ako napr. pre mňa byť sám so sebou, tak máme 2 tendencie. Buď pred tou situáciou utekať a dlhodobo sa jej vyhýbať, čo je podľa mňa veľmi časté. Alebo to už chceme mať zvládnuté, tak tomu ideme čeliť nasilu a vystavovať sa tomu čo najviac.
Veľa ľudí vrátane Maroša Vaga tvrdí, že na strach sa ide tak, že ho musíme prekonať, prejsť cez neho. Iná cesta nie je a treba tomu čeliť.
Áno, úplne súhlasím, ale trošku by som to možno ešte doplnil a poopravil. A to tak, že treba poznať pravú mieru.
Zase by som to prirovnal k tej posilke. Ak chceme, aby nám narástli bicepsy, tak nám nepomôže, keď ich budeme cvičiť 3x denne. Svaly sa unavia a potom nemajú kedy regenerovať. A na rast je regenerácia veľmi potrebná.
To isté platí aj o CNS (CNS = Centrálna nervová sústava).
Expozícia veľkému strachu je pre nervový systém veľmi náročný proces. Reálne pri strachu ide o to, že pre mozog to znamená skutočné ohrozenie (aj keď to v realite tak nie je). Hormonálne teda ide skutočne o čelenie nebezpečenstvu, kde ide teoreticky o život. Takže adrenalín, kortizol a celé telo pracuje.
Je to veľmi náročná práca na mentálnej, emocionálnej, ale napokon aj fyzickej úrovni. Telo aj celý systém sú po tom celom procese unavené a potrebujú pocit bezpečia, kde sa môžu uvoľniť a začať regenerovať.
Preto vravím, že expozíciu situáciám, ktoré v nás vyvolávajú veľký strach, treba robiť s rozumom.
A práve tu dostáva tento článok zmysel, keď spomeniem názov – NETLAČIŤ ANI NEUTEKAŤ.
Táto metóda alebo prístup práce so strachom je podľa mňa pre našu myseľ tá úplne najťažšia, ale zároveň najúčinnejšia. Tu sa odvolám na svoj starší článok RADIKÁLNA PRÍTOMNOSŤ, kde popisujem niečo veľmi podobné.
Aby som nemútil len teóriu, opíšem to na svojom príklade.
Pracujem na expozícii strachu zostať sám (je to rôzny zhluk tém opustenia atď., teraz to ale nie je podstatné).
Keď príde situácia, že mám ísť niekam sám alebo zostať sám doma, tak to vo mne spúšťa veľmi silné emócie a fyzické príznaky (búšenie srdca, nevoľnosť atď.).
Samozrejme by som sa tomu najradšej vyhol a nezostal sám, lebo vtedy moje telo zostane v pokoji.
Alebo by som najradšej mal túto tému už dávno vyriešenú, tak sa môžem tlačiť do toho, aby som bol sám čo najviac.
Paradoxne oba tieto lákavé nápady, ktoré mi myseľ ponúka, sú úplne nevýhodné z dlhodobého hľadiska liečenia tejto témy.
Ak sa tomu vyhnem, môj mozog vyhodnotí, že je dobré, že som sa tomu vyhol, a tým pádom považuje tú situáciu za nebezpečnú. Strach zostáva alebo dokonca zosilnie.
Ak sa budem tlačiť do expozície, preťažím systém, ktorý zažije ešte väčší stres. A stres = nebezpečenstvo. Zase som s témou nepohol.
Takže som došiel k záveru, ktorý platí v mnohých oblastiach života, a to je ZLATÁ STREDNÁ CESTA.
V mojom prípade to znamená, že sa netlačím do expozície, ale ani sa jej nevyhýbam, keď tá situácia nastane.
Ja osobne verím tomu, že život nám vždy prináša presne to, čo aktuálne potrebujeme, na čo máme kapacitu a čo zvládneme.
Preto som sa prestal brániť tomu, čo sa deje, a s pokorou sa snažím prijímať, aké situácie a ľudia mi do života prichádzajú.
Nemyslite si, že mi to ide perfektne :D
Určite nie.
Jasné, že aj ja sa niekedy tým situáciám vedome či nevedome vyhýbam, ale smer je jasný – ani netlačiť, ani neutekať.