Články ·
Ak by som mal zhrnúť emocionálne liečenie do jedného slova...
Ak by som mal všetky procesy a praktiky, s ktorými roky pracujem, vystihnúť jedným slovom, bolo by to PRÍTOMNOSŤ.
Veľakrát, alebo snaď vždy, keď cítime nejaký pocit, ktorý nám nie je príjemný, tak utekáme. Sami pred sebou...
Dá sa to vlastne? Aj Ivan Tásler spieva, že „pred svetom neutečieš, svet si aj ty sám...“
Ale dá sa to a robíme to všetci. Utekáme k sociálnym sieťam (samého ma prekvapil dnešný sumár z minulého týždňa: v priemere 2h 57min... čo? :D to som nemohol byť ja :D
Utekáme cez alkohol, párty, spoločnosť druhých ľudí, hudbu, TV... je toho spústa. Len aby som nemusel byť sám v tichu.
Nemám vám to za zlé, ani sebe, je to niekedy ťažké.
Ale cesta k pokoju vedie presne opačným smerom – dovnútra.
Je to rovnako dôvod, prečo sa ľudia nechcú baviť napr. o smrti. Nieže by smrť samotná bola v niečom zlá, ide podľa mňa skôr o to, aké pocity to v nás vyvoláva, a že ich nechceme cítiť...
Takže, áno, utekáme pred sebou samými.
A tá prítomnosť? Tá lieči najviac. Čo potrebujú vaše deti, vnúčatá, manželky, manželia, priatelia najviac? Vašu prítomnosť. Aby ste ich počúvali, vnímali a ideálne prijímali presne takých, akí v skutočnosti sú. Každý sa chce cítiť bezpečne. Aj ten potetovaný, svalnatý típek s okuliarmi, ktorý práve odparkoval svoj Mercedes a zapaľuje si ďalšiu cigaretu. Možno to tak nevyzerá, ale ten by ho práve potreboval najviac. Veľa ľudí svoje neistoty maskuje a potrebuje prekryť presne opačným výzorom. Ale o tom potom...
Takže prítomnosť, zlatí moji čitatelia, prítomnosť.
Zostať sám v sebe, aj keď to bolí. Zostať so všetkými svojimi časťami. Aj s tými, ktoré sa ešte stále boja, aj keď vy ste už veľkí, a s tými, ktoré stále frflú, že by sa to dalo lepšie, a sú s vami nespokojné. Áno, aj s tými, aj tými, a ešte tými. So všetkými.
A keď sa nám to začne dariť – byť prítomný v sebe – až vtedy začína celistvosť a teda skutočný pokoj v duši...