Články ·
Sila detského zranenia
Akurát som včera rozmýšľal nad tým, že som už dlhšie nič nenapísal...
Momentálne sa viac venujem natáčaniu videí na sociálne siete a tvorbe programu na liečbu úzkosti, takže mi nechodí toľko nápadov.
Ale tie články som nikdy aj tak nepísal, lebo som chcel alebo by som sa pre to rozhodol. Písal som a píšem vždy, keď ma prepadne inšpirácia, keď je čas popísať nejakú skúsenosť, ktorú som zažil. A to sa práve stalo...
Toto bude celkom ťažký článok a dosť bolestný. Ak tomu nerozumieš a nemáš pred touto témou rešpekt, tak ďalej ani nečítaj, nepochopíš to.
Tento článok je pre všetkých tých, ktorí vedia (alebo chcú vedieť), ako veľmi vnútorne dokáže bolieť, keď sa otvorí veľmi staré a hlboké emocionálne zranenie...
Ono bežná spoločnosť to nechápe, a preto sa o tom aj málo verejne hovorí. Vidím to teraz, keď hovorím o emocionálnom liečení, vnútornej bolesti, úzkosti atď. na sociálnych sieťach. Nie je to pre každého.
Ale existuje skupina veľmi citlivých ľudí (vrátane mňa), ktorí žijú síce náročnejší, ale podľa mňa vnútorne oveľa bohatší život. Ono tú citlivosť treba kultivovať a žiť vedome, starať sa o svoje telo atď., ale mám tiež pocit, že sa s vysokou citlivosťou jednoducho rodíme. Nie je to žiadna vada. Z môjho pohľadu je to skôr vyššia úroveň vedomia duše, väčšia vnútorná sila. Som názoru, že ak si vyberáme ťažšie a intenzívnejšie skúšky a zážitky do života, je to preto, že je to vyšší level... Takže nie, nie si pokazený, ani precitlivelý, ani uplakaný. Z pohľadu duše si na zájazde vo vyššom leveli, lebo všetky tie povrchnejšie levely, ktoré žijú ľudia, ktorí ťa nechápu alebo sa ti smejú, už máš pravdepodobne za sebou. Trochu som sa rozpísal, ale chcel som to sem dať. Poďme naspäť k téme...
Hlboké vnútorné emocionálne zranenia sa otvárajú dosť spontánne a vedia dosť prekvapiť. Vždy tomu otvoreniu predchádza trigger – situácia, ktorá pripomína danú traumu. Ako vždy, budem hovoriť o sebe, a mne sa to stalo včera. Stačila obyčajná výmena názorov s mojou manželkou... Úplne som to nečakal, ale po dlhšom čase prišla úzkosť – brnenie v chodidlách, tlak na hrudi, ktorý prechádzal až do hlavy. Bol spustený starý alarm z opustenia.
Vrátili sa mi situácie z detstva, keď som povedal svoj názor, ktorý nebol úplne rešpektovaný, vítaný, prijatý... A toto je na tom kľúčové – aj keď mám 33 rokov a som dospelý, schopný, viem si zarobiť, nakúpiť a spraviť si jesť = prežiť, emočne to bol taký strach, že telo reálne prežívalo strach, že umriem. To je tá sila detského zranenia.
Noc som, chvalabohu, prežil, ale bolo to veľmi ťažké a prevracal som sa, nevedel som spať. Ráno som sa zobudil unavený a napätie stále úplne neustúpilo. Uvedomil som si, akú veľkú silu má detská trauma a naša nervová sústava. Aké silné telesné pocity dokáže telo hormonálne vytvoriť a ako reálne sa to ohrozenie zdá. Nedá sa pred tým utiecť, nedá sa to vypnúť, dá sa to len prečkať a neopustiť pri tom sám seba.
Prišlo mi uvedomenie, že hocikto to môže zľahčovať a rozprávať, aká je táto realita iba simulácia a že to nie je reálne a že to sú len myšlienky a tieto ezo-kecy...
Keď sa ti otvorí hlboké detské zranenie, a mozog ti hormonálne nasimuluje náročnú situáciu z detstva, keď ti nie reálne, ale pocitovo ide o život, vtedy ti žiadna takáto afirmácia nepomôže a tá „simulácia“ je kurva reálna.
Dnes som chcel hlavne vyjadriť rešpekt pred hlbokými zraneniami z detstva a pred tým, aké náročné a dlhé je ich liečenie.
Je mi to aj krásnou pripomienkou, že zažívať úzkosť je fakt brutálne náročné a ťažké. Prišlo mi to paradoxne akurát vhod, lebo práve tvorím šesťmesačný program na liečbu úzkosti a krásne ma to vrátilo do tej intenzity, ktorú som už dlhšie nezažil a s ktorou sa pravdepodobne pasujú moji budúci klienti. Pre mňa je dobrý terapeut alebo celkovo odborník ten, ktorý tomu skutočne rozumie. To si ja teda pri úzkosti môžem pokojne povedať.
Ak si to dočítal až sem, tak ti veľmi pekne ďakujem za pozornosť a držím ti palce s tvojím vnútorným liečením.
Ak by ťa volal môj šesťmesačný intenzívny program, napíš mi, a ja ti o ňom poviem viac 😉
Ahojte a buďte k sebe aj k tým ostatným súcitní. Nikdy neviete, čím si človek aktuálne prechádza.