Články ·
Vedieť si zažiadať o pomoc
Teraz napíšem o niečom, čo v našej spoločnosti, a hlavne medzi mužmi (bohužiaľ), ešte stále nie je štandard.
Žiadať o pomoc je v našich hlavách stále považované za slabosť. Ak sa mýlim, tak som veľmi rád, kam sme sa posunuli. Ja to ale stále medzi ľuďmi tak nejako cítim.
Ok, nejdem písať o iných ľuďoch, lebo vlastne vôbec neviem, ako to máte vy. Napíšem radšej zase o sebe. (Na konci textu je anketa, budem rád keď mi ju vyplníte).
Dlho som mal v sebe presvedčenie, že musím všetko zvládnuť sám. Ani neviem, kde som to v sebe nabral. Aha, vlastne viem. Dlho som sa spoliehal len na pomoc zvonka – bol som v roli obete. Hlavne kvôli silným emóciám, ktoré som nemal úplne pod kontrolou a nevedel som si s nimi rady. To je ale na iný článok...
Potom, keď som sa z toho po rokoch útrap a práce na sebe vyhrabal, chcel som to všetkým vykompenzovať a asi aj sebe dokázať, že to zvládnem sám...
Dlho som to držal, kým som pochopil, že to nie je cesta.
Alebo je, ale akurát tak do pekla a vyhorenia.
Tu je holá pravda: sme ľudia a nikto to nezvládne úplne sám.
Každý občas potrebuje podporiť, podržať, vypočuť...
Obe strany (a sám som ich zažil) sú len iným odtieňom tej istej traumy alebo vzorca.
Byť závislý na druhých ľuďoch a nezvládať svoj život sám, alebo sa snažiť byť dokonale nezávislý a všetko zvládnuť – obe sú neudržateľné stratégie.
Poznať svoju silu a húževnatosť je super, ale dokázať si vypýtať pomoc, keď je toho priveľa, sú obe rovnako hodnotné kvality dospelého muža a človeka.
Je to o zraniteľnosti a schopnosti si ju priznať. Keď žiadam o pomoc, musím ísť s kožou na trh, ako sa vraví, a priznať svoje slabšie miesta. A to nie každý dokáže. Ale podľa mňa v tom tkvie tá skutočná osobná sila a sebavedomie – vedieť, kedy je ten bod, že tu už potrebujem pomoc zvonka.
Píšem to, lebo to práve sám zažívam.
Mám za sebou veľmi náročné dni. Emočne, mentálne aj fyzicky. Moje telo zostalo preťažené a necítil som sa dobre. Len to, že som si dovolil požiadať o pomoc – napísať kamošovi, že s ním chcem zavolať a prebrať veci – už tento na oko malý a bezvýznamný krok spravil hrozne veľa.
Moje vnútro sa uvoľnilo a začalo regenerovať.
Aj samotný rozhovor bude určite super a veľmi nápomocný pre oboch, ale ten akt toho, že si tú pomoc vypýtam – ach! aká úľava 😊
Takže tak, ľudia moji drahí.
Odporúčam vypýtať si pomoc, keď to potrebujete. Vaše vnútro presne vie, čo vtedy potrebuje – počúvajte ho a doprajte si to, čo treba.
Ak vás moje riadky inšpirujú a chceli by ste sa o podobných témach porozprávať osobne a konkrétne, napíšte mi a môžeme si dohodnúť 30-minútovú vstupnú konzultáciu – tá je zadarmo 😉
Viac o tejto službe nájdete na podstránke TRANSFORMÁCIA.